Mechanizmus rovnoprávnosti

Myslím, že týmto blogom pôjdem sama proti sebe. :P Najmä, keď zas prídem na Slovensko. Ale musím ho napísať, pretože sa nestáva tak často, aby na vás začali pôsobiť neznáme mechanizmy bez toho, aby ste sa sami rozhodli stať objektom psychologického experimentu. Ak som vyvolala dojem, že idem písať o nadprirodzených javoch, tak to bolo presne to, o čo mi nešlo. A teraz to, o čo ide :D. Dám tomu názov „mechanizmus rovnoprávnosti“. Úúú...

Táto potvora na mňa začala pôsobiť veľmi nenápadne a rovnako tak nečakane. Na vysvetlenie použijem modelové situácie a graf(y).

Modelová situácia 1: Londýn

V Londýne sa nájde kultúrna vzorka asi z každého kúta sveta. Kultúrna vzorka sa zvyčajne odmieta začleniť do britskej spoločnosti (Fínov na nich!) a spokojne si pestuje svoje vlastné kultúrne a niekedy viac nekultúrne ako kultúrne zázemie. Okrem toho život v Londýne je viac ako drahý. Toto nie je moc dobrá kombinácia pri hľadaní ubytovania, ak ste osoba ženského pohlavia, pretože v takom prípade namiesto ubytovania v 50% percentách prípadov nájdete bezplatné ubytovanie sponzorované predstaviteľom arabskej kultúry mužského pohlavia. Áno, proste to tak je, dostanete ponuky na bezplatné bývanie. Dá sa človek v Londýne prenajať za 300 eur mesačne? Dá. Pre niekoho asi normálne.

Modelová situácia 2: Londýn

Ak vás prepadne nálada odfiltrovať stres z pracovného týždňa vo víre londýnskych klubov a ste žena, nemusíte na to minúť veľa. Stačí sa v správny čas prihovoriť a v správny čas zase zmiznúť. Táto disciplína sa dá aplikovať najbezpečnejšie na domorodú vzorku. Je to zvláštny vzorec, keď niekto za vás automaticky platí všetko, hoci vás pozná 20 minút. Ale dá sa to. Pre niekoho asi normálne.

Modelová situácia 3: Bratislava

Táto modelová situácia je veľmi osobná, pretože môj vzťah k väčšine mne známych ľudí v Bratislave je veľmi osobný. Ale ak to mám zovšeobecniť – kamarát či frajer, veľmi často za vás nejaký muž niečo zaplatí. Vo väčšine prípadov je to fakt veľmi milé a beriem to ako príjemnú pozornosť. Nikdy mi to nepripadalo, že si ma ktosi kupuje. Teda takmer nikdy. Je to pre našu spoločnosť asi normálne.

Modelová situácia 4: Lahti

Dvere vám neotvoria, ale na to už som sa na blogu sťažovala. Poďme ďalej. Reštaurácia? Ak chcete kávu, čaj, vodu, kúpte si. Jedlo? To je vaša starosť. Bar? Ak chcete drink, je iba na vás, či si ho kúpite, čo si kúpite a čím to zaplatíte. Buď to mám takú smolu alebo nie som „fínsky“ typ :D alebo je to emancipácia na všetkých frontoch. Keďže sa stretávam pomerne často s pomerne veľa rôznymi ľuďmi fínskej národnosti, dovolím si tvrdiť, že to bude to tretie. Zozačiatku to bol zvláštny pocit. Človek (rozumej žena, inými slovami ja) bol zvyknutý na to, že ho občas (rozumej často) ktosi pozve. Chvíľu mi trvalo, kým som pri príchode do baru prestala dávať pozor, či si mám objednať sama alebo to urobí niekto za mňa. Nikdy by som nepovedala, že takúto fakt „blbosť“ budem tak prežívať. Ešte je jedna možnosť – stretávam sa hlavne so študentmi, tak možno to je iba tým, že sú bez peňazí :P. Ale mám podozrenie, že to skutočne nie je tým.

Záver

Žena vo Fínsku si kupuje drinky sama, zaplatí si svoj účet v reštaurácii a keď ide na koncert, do klubu alebo do kina, kúpi si lístok. Každý berie ako samozrejmosť, že to zvládne sama a že keď sa chce baviť, musí na to mať. Je za seba zodpovedná sama a ona o tom vie, rovnako, ako aj muži okolo nej. Tým, že jej nikto nedáva nič bezdôvodne zadarmo, nevyvoláva v nej pocit zaviazanosti niekomu, závislosti na druhých, slabosti oproti ostatným, pocit menších povinností oproti povinnostiam ostatných. Stará sa o seba sama. Má vlastnú zodpovednosť, má plnohodnotné povinnosti ako všetci ostatní. Aby mohla byť za seba plne zodpovedná, potrebuje mať plnohodnotné práva tak, ako všetci ostatní. A tu sme sa dostali k tomu spomínanému mechanizmu z úvodu. Vždy som si myslela, že mám v sebe silný zmysel pre rovnoprávnosť. Preto ma prekvapilo, že som zistila, že som ho nemala. Až keď začnete pociťovať, že spoločnosť má od vás plnohodnotné očakávania, začnete automaticky prirodzene vyžadovať vy od nej svoje plnohodnotné práva, aby ste ich mohli naplniť.

x - % povinností, ktoré máte

y - % práv, ktoré prirodzene vyžadujete

London, Bratislava, Lahti - kde sa pocitovo z mojich skúseností jednotlivé mestá nachádzajú (Londýn je značne skreslený práve mnohonásobným zásahom neintegrovanej kultúrnej vzorky, ale odráža moje osobné skúsenosti)

Stratení vo Fínsku...

Je to ako počítačová hra. Začala som hrať na Vianoce, keď som „dostala nápad“. Do ďalšieho levelu som sa dostala v januári, keď som sa prihlásila a dala preložiť,  overiť a poslať všetky papiere. Ďalší level apríl, prijímačky vo Varšave. Koniec mája a výsledky. August odchod. Aktuálny level by mal trvať 3,5 roka.

...

Dnes nám začali týždňové prázdniny. Jesenné prázdniny, ktoré majú všetky regióny Fínska v niektorom z 3 po sebe nasledujúcich týždňov. My sme poslední. To som mala vždy najradšej :). Prázdniny sa tu vzťahujú na základné, stredné, ale aj vysoké školy. Nemohli prísť v lepšom čase. Mám totiž pocit, akoby som chcela túto hru „save-núť“ a na čas ju úplne pustiť z hlavy. Je to tu všetko super. Našla som tu ľudí, ktorých mám fakt rada a chcem, aby zostali súčasťou môjho života. Našla som tu zmysluplné informácie, ktoré ma veľmi bavia, zaujímajú a chcem ich získať. Už viem, že informácie sú jedna z najhodnotnejších vecí, ktoré vám niekto môže dať. Vážim si toho, že mi ich niekto dáva, viac ako kedykoľvek predtým. Život je tu pekný. Nenudím sa, necítim sa sama, ak by som mala v tejto chvíli povedať, čo mi chýba (nie kto!), tak poviem, že skutočne nič. A predsa mám pocit, že chcem túto „hru“ minimálne vypnúť. Možno sa mi zdá, že to prestáva byť iba hra. Bolo niečo iné ísť do Londýna s tým, že je iba na mne, čo tam budem robiť a ako a s kým sa budem baviť. Bola som nezávislá. Mohla som sa rozhodovať. Teraz mám pocit, že som niekde, kam by som mala zapadnúť, stať sa súčasťou niečoho, čo bolo iba pred pár týždňami pre mňa úplne cudzie. Všetko je veľmi rýchle a intenzívne a ja som s tým vôbec nepočítala. Pritom je mi jasné, že fakticky sa môžem takisto kedykoľvek zdvihnúť a odísť.  

Očakávala som, že môj život tu bude prebiehať tak trochu v medzinárodnej izolácii. To znamená, že sa budem dorozumievať iba anglicky a budem iba medzi ľuďmi, ktorí sú takisto cudzinci v tejto krajine. Občas asi stretnem nejakého Fína, ale budem ho vnímať iba ako „prostredie“. Zostanem cudzinec. V skutočnosti to je tak, že sa ma tu zo všetkých strán snažia začleňovať do fínskej spoločnosti. Mám pocit, že by som si od toho dala asi na chvíľu pauzu. Sú to také detaily, ako napríklad včera, sedím na fínskom kurze Logistiikka medzi fínskymi študentmi, učiteľ prednáša celý výklad iba po fínsky, na projektore je k tomu premietaná powerpointová prezentácia vo fínčine, tak si cez mobil pod lavicou posielam správy s kamarátkou na Slovensku tak, aby to nebolo príliš nápadné, načo mi učiteľ povie – po fínsky – že mám ten mobil odložiť. :-o Večer potom sa stretnem s Fínmi, bola to úplne skvelá večera, všetci sú neskutočne milí a sympatickí, rada ich opäť vidím, ale celý večer sa bavia po fínsky a hoci občas niečo rozumiem, mám pocit, že by som mala rozumieť viac a zapadnúť.

Počasie je tu stále pekné, moc krásna, slnečná jeseň

Vraj Fíni neradi komunikujú – tak prečo sa mi už niekoľkokrát stalo, že sa mi ktosi neznámy prihovorí? A zvyčajne na takom mieste, odkiaľ nemám možnosť uniknúť... Buď pri pokladni v supermarkete alebo keď čakám aj s bicyklom na zelenú na prechode (mám jeden prechod v centre, na ktorom sa mi ľudia veľmi radi prihovárajú... asi zmením trasu do školy...). Vždy sa iba usmievam a želám si, aby to, čo hovoria, nebola otázka. Nechcem ich sklamať, zvyčajne sa tvária totiž veľmi priateľsky a určite mi hovoria niečo úžasne vtipné a duchaplné. A majú z toho takú radosť, že nemám srdce im ju pokaziť. Ale po fínsky a ja nerozumiem.

I´m a legal alien

Mám bojový plán. Mala by som ísť von s niekým zo Slovenska a zabudnúť na chvíľu, kde som. ...snáď si Martin zo Zvolena, čo prišiel do Lahti na pol roka študovať niečo s drevom, na mňa nájde čas :D

Bývanie

Bývanie. Na Slovensku jasná vec – máte 30 rokov a pomaly začínate pomýšľať nad odchodom z rodičovského domova. Nasleduje hypotéka na zvyšok života alebo platenie mesačného nájmu za predražený byt, ale potom zase nezostane na hypotéku. Welcome to Slovakia.

Vo Fínsku dievčatá vo veku asi tak 18 rokov a chlapci po tom, čo absolvujú vojenskú službu, teda o pol roka až rok neskôr, sa sťahujú od rodičov a idú bývať do samostatného bytu. Welcome to Finland.

Prenajatie jednoizbového bytu je najžiadanejšie, pretože každý chce mať svoj byt. Keďže jednoizbové byty idú na dračku najviac, v Helsinkách napríklad je dosť problém taký nájsť. Potom sa to teda rieši kompromisom, keď si prenajmete iba jednu izbu. Dočasne to predsa nejako vydržíte. Toto je realita ľudí, ktorí študujú na univerzite. Byty si platia buď z brigády alebo ich platia rodičia. Ak pracujú, tak si ich platia sami.

Síce som nikdy nebývala na slovenských študentských internátoch, ale nejaké informácie mám. Okrem toho, že ste dvaja-traja na jednej malej chudobne zariadenej izbe, tak máte spoločné sprchy kdesi na konci dlhej chodby, spoločnú kuchyňu, z ktorej vám miznú potraviny a občas ju niekto nechtiac podpáli,  na izbách hmyz alebo myši a podobne.  Iba si tak povzdychnem, kde soudruzi zo Slovenska urobili chybu... Odpoveď by som hľadala v slove „soudruzi“.

Asi aj vďaka vyššie opísanej situácii som bola zavolaná ako doprovod na kolaudačnú party. Išlo o byt, do ktorého sa nasťahovala dvojica, kde mladý študuje druhý rok tú istú univerzitu ako ja, a slečna pracuje ako kuchárka. Byt je dvojizbák plus kuchynský kút, balkón, všetko vyzerá pomerne nové. Mám dojem, že tieto kolaudačné party sú tu rovnako obľúbené ako sťahovanie. Ak sa vám nepáči aktuálny byt alebo lokalita, poobzeráte sa jednoducho po niečom inom a presťahujete sa. A urobíte k tomu kolaudačnú party :D. Takých sťahujúcich sa fínskych „spolužiakov“ viem vymenovať hneď teraz asi piatich.

Party bola skvelá. Hoci všetci boli Fíni a poznala som tam najskôr iba 3 ľudí, stále sa so mnou niekto nový rozprával a bavila som sa veľmi dobre. Mohol by sa opäť ktosi sťahovať... :)

Omrvinky

Občas sa mi stanú veci, ktoré sa nedajú zaradiť do žiadneho popisu alebo príbehu, pretože sa proste iba stali a pobavili ma alebo zaujali. Tak skúsim:

1.      bola som sa na polícii zaregistrovať ako občan Európskej únie s pobytom vo Fínsku. Okrem iného odomňa chceli zaplatiť poplatok 50 eur. Cestou z policajnej stanice som sa môjmu doprovodu Tommimu viac menej zo srandy sťažovala, ako je to možné, že si musím zaplatiť 50 eur za to, aby som tu mohla žiť. Dostala som veľmi stručnú odpoveď – Máš vzdelanie zadarmo tak sklapni. Jedna vec je, že Fíni sú fakt strašne úprimní :D. A druhá vec je, že má vlastne pravdu. Ak si odmyslím životné náklady, tak 50 eur je jediné, čo som vlastne povinná ako zahraničný študent vo Fínsku zaplatiť.
2.      Absolvovala som svoju prvú návštevu Alko predajne. Ak ešte neviete, ako to tu vo Fínsku chodí s alkoholom, tak vysvetlím. Vo Fínsku okrem toho, že alkohol je veľmi drahý (je to zdroj, z ktorého sa hradí zdravotná starostlivosť), tak v bežných potravinách kúpite iba pivo. Všetko ostatné ako víno alebo tvrdý alkohol si môžete kúpiť iba v špecializovaných alkoholových predajniach, ktorých otváracia doba nie je príliš naklonená pracujúcim ľuďom. Naviac táto predajňa je dosť schovaná kdesi na prízemí pod schodami. Sortiment je skutočne široký, nájdete tu rôzne druhy alkoholických nápojov, dokonca z rôznych krajín. Slovenskú slivovicu som tu nenašla. Cena pollitrovej vodky sa pohybuje okolo 16 eur, trojdecovú kúpite za približne 8 eur. Ak chcete kúpiť alkoholický nápoj s obsahom alkoholu nižším ako 20%, stačí, ak máte aspoň 18 rokov. Ak chcete kúpiť niečo silnejšie, musíte mať aspoň 20 rokov.
3.      Ak si chcete kúpiť alkohol, musíte vyzerať aspoň na 30 rokov, inak ste povinný preukázať sa dokladom totožnosti. Nuž, Vietnamci, ak by tu chceli zostať natrvalo, si dlho nevypijú bez občianskeho :D.
4.      Tommi má veľmi detinské správanie, keď sa nudí. Tommi sa nudí stále. Tak som mu povedala, že je dieťa. Nebránil sa tomu označeniu, ale hrdo dodal, že síce je dieťa, ale pije ako muž :D.
5.      Začala som Fínov učiť otvárať dvere žene. Začala som s tým tak, že som sa postavila pred dvere a povedala Tommimu „otvor!“. Ide mu to :D. Ono s tým gentlemanstvom vo Fínsku je to fakt chudobné. Darmo by ste čakali, že vás nechajú prejsť dverami ako prvú, lebo ste žena. Na druhú stranu je to fajn, pretože tak, ako ste si rovnocenní v prechádzaní dverami, ste si rovnocenní vo všetkom. Pre mňa je to nová skúsenosť. A fakt príjemná. Možno trochu poznámka na okraj, ale nikdy som si nevšimla, že by tu fínski muži tak zízali po ženách, ako to vidím na Slovensku. Tu môže prejsť okolo nich aj úplne tip-top sexy vyzerajúca ženská a všetci sú v pohode, nikto na ňu nezíza. Na Slovensku by to skončilo asi tak, že by muži nielen zízali, ale neodpustili by si dvojzmyselné poznámky a niektorí podgurážení aj fyzický kontakt. V tomto tu opäť vidím obrovský rozdiel. Cítim sa tu bezpečne.
6.         Veľa ľudí tu po uliciach chodí veľmi rýchlo a akoby s lyžiarskymi palicami :D. To znamená, že je tu naozaj obľúbený nordic walking. Hlavne u staršej generácie.
7.      V autách vidíte veľmi často sedieť za volantom ľudí vo veku 65 rokov a starších, fakt veľmi často. Okrem toho si tu dôchodcovia kupujú cigarety a veľké 200 gramové kvalitné čokolády. Premýšľam, že sa tu asi majú lepšie ako slovenskí dôchodcovia...
8.      Zvyčajné Tommiho odpovede, ktoré ma zozačiatku vytáčali, ale už som sa naučila akceptovať to ako plnohodnotnú informáciu :D :

a.       Čo (niekto po fínsky) povedal? – Nothing (nič)

b.      Čo robíš (v čase, keď píšem odkaz)? – Stuff (niečo)

c.       Prečo (niečo urobil, povedal a podobne)? – Because (lebo)

         9.  Ako som si všimla z internetových médií, Slovensko porazilo v kvalifikačnom zápase Španielsko vo futbale. Je zvláštne, že keď som bola v Londýne, všetko slovenské národné úspešné som prežívala veľmi intenzívne. Tu sa ma to príliš nedotýka. Myslím, že to je v tom, že v Londýne som tieto naše národné veci vedela tak prežívať vďaka tomu, že nás tam bolo viac Slovákov pokope. Tu som skôr zahltená všetkým fínskym a zrejme som sa tu trochu rozplynula do fínskeho stratena. Len jedna vec mi neišla do hlavy – prečo vlastne chlapci naši slovenskí hrali vo fínskych dresoch? :D

Slovenská radosť vo fínskych farbách (zdroj: sme.sk)

Moja fínska rodina

V niektorom z predchádzajúcich bodov som spomenula, že som sa prihlásila do programu Friendship Family Programme. Znamená to toľko, že na základe vašej prihlášky vám univerzita nájde rodinu, ktorá má záujem spoznať nejakého toho medzinárodného študenta, ktorý zablúdil do fínskych univerzitných vôd. A s potešením som zistila, že aj mňa by ktosi rád spoznal :).

S mojou fínskou rodinou som sa prvý raz stretla jedného pekného studeného tmavého fínskeho popoludnia v univerzitnej kaviarni. Čakali tu na mňa až traja členovia rodiny, čo ma veľmi potešilo hneď na úvod. Musím povedať, že ak by som mala možnosť vybrať si rodinu ja, tak by som si vybrala práve túto. Stretla som sa teda s mamou rodiny a s dvomi deťmi. Chlapec má 17 a dievča 16. Okrem toho majú ešte malú 9-ročnú sestru, ktorá však mala teplotu, a tak na naše prvé stretnutie prísť nemohla. Naše prvé stretnutie trvalo asi dve hodiny. Rozobrali sme všetko možné, od rodiny, cez školu až po rivalitu medzi Slovenskom a Českom a medzi Fínskom a Švédskom :D. Asi nemusím ani hovoriť, že som sa cítila veľmi dobre. Dohodli sme sa hneď na ďalšom stretnutí ešte v ten istý týždeň. Aby som totiž niečo viac prezradila, tak chlapec hrá hokej za klub Pelicans Lahti za 18-ročných juniorov. Je brankár. A dosť dobrý, keďže je tímová jednotka. Rád by hral hokej profesionálne a už má aj predstavu, čo by asi mal robiť v najbližších rokoch, do ktorej krajiny by mal „čoskoro“ odísť (dobre tipujete Ameriku) a ako by to tam celé malo vyzerať. Je to úžasné, ak si niekto v 17 rokoch dokáže plánovať svoj život na najbližších pár rokov s tým, že to ovplyvní celú jeho budúcnosť. Všetko je to iba v jeho rukách a myslím, že je mu to jasné. Mám dojem, že mnoho ľudí sa do tohto štádia nedostane za celý život. Veľmi mu fandím a fakt dúfam, že to dotiahne ďaleko.

Ešte by som rada spomenula záľuby mladej slečny. Má rada hudbu a hrá na gitaru. Chcela by hrať v kapele a študovať hudbu. Plus chodí venčiť psíky, to je ako brigáda. Doma žiadne zvieratká nechovajú. Okrem toho má rada anime produkciu a pastelové farby :).

Najbližšie sme sa teda opäť stretli v nedeľu na hokeji. Spoznala som konečne aj malú sestru, je to taký malý rodinný boss :D, všetci ju majú strašne radi a je to skutočne anjelik. Začala tento rok chodiť na kurzy hry na husle a tancovať hip-hop. Niekedy v decembri by mali mať aj tanečné vystúpenie, určite sa chcem zúčastniť. Tento rok sa začala učiť po anglicky. Vie však hovoriť dosť dobre a rozumie veľa, pretože hráva počítačové hry. Je veľmi šikovná. Dostala som od nej dokonca darček. Vyrobila mi dva gumičkové náramky. Jeden je vo farbách klubu Pelicans Lahti. Druhý je v slovenských farbách, ktoré si zistila na internete pomocou googlu. 

Darček

Toto ma veľmi potešilo, bolo to od nej veľmi pekné a nečakala by som to od niekoho, kto má 9 rokov. Ďalej som sa stretla s otcom tohto dievčatka a potom s rodičmi mamy, teda so starými rodičmi detí. Všetci veľmi milí. Také rodinné popoludnie pri hokeji. Zápas však Pelikáni prehrali. No nič, nemôže byť všetko dokonalé.

Hokejové nádeje, ktoré nám to v najbližších rokoch na MS asi dosť natrú

Po hokeji sme išli do reštaurácie mama a všetky tri deti a ja. Museli sme však počkať na brankára, ktorý potreboval nejaký čas na sprchu a podobne. Tak sme sa potulovali zatiaľ bez neho po nákupnom centre. Skoro ako na Slovensku :). Nedeľa, prechádzky po nákupnom centre, len tie ceny oblečenia a topánok tak trojnásobné :D. Potom sme išli do reštaurácie. Brankár za nami po čase prišiel a netváril sa vôbec veselo. Nuž, aj prehry musia byť. V reštaurácii sme strávili opäť veľa času, veľmi dobre sme sa rozprávali a jedlo bolo úúúúúúžasné. Len tie ceny opäť. Jedna porcia neišla pod 15 eur. Ale doteraz, hoci je to už týždeň, cítim tú chuť a vôňu, mmmmm. Skvelé!

Dozvedela som sa, že učiteľ mladšej zo sestier by bol rád, ak by som bola ochotná prísť do školy za deťmi a porozprávala niečo o živote na Slovensku. Veľmi rada som súhlasila. Už teraz však premýšľam, čo také im porozprávam, aby som im nespôsobila traumu :D. Ale nie, zas také zlé to na Slovensku nie je. Len by sa mi tu zišli nejaké slovenské sladkosti pre nich.

Veľmi ma potešila aj ďalšia vec – bola som pozvaná stráviť vianočné prázdniny s rodinou k starým rodičom, ktorých sme stretli na štadióne. Žijú v Laponsku. Opäť mi nezostalo nič iné ako s nadšením túto ponuku prijať. Takže asi nakoniec na Vianoce sama nebudem a naviac dostanem možnosť spoznať zaujímavú časť Fínska a lepšie spoznať členov rodiny a ich život. Naviac sme sa rozprávali o tom, že na Vianoce môžeme u nich spolu piecť vianočné koláčiky. Už teraz sa teším! Určite urobím linecké pečivo a čo ešte, to si musím premyslieť podľa toho, aké suroviny sa mi podarí násjť.

Mám pocit, že je to MOJA fínska rodina. A som za to vďačná :).

Fíni

Keď som mala ísť do Fínska, jediný môj dovtedajší kontakt s Fínskom boli hokejové zápasy na MS v televízii. A fínsky jazyk mi znel ako maďarčina, možno trošku lepšie. Každopádne žiadna sláva :). Po príchode do Fínska sa to neplánovane začalo meniť. Premýšľala som nad tým, prečo mi fínčina zrazu začala znieť úplne inak. Nie je to tým, že som ju začala študovať a ani tým, že ju počúvam od rána do večera zo všetkých strán. Je to tým, že som začala spoznávať Fínov ako ľudí. A čím viac poznám ľudí, ktorí sú mi sympatickí a ktorých mám rada, tým viac mi znie tento jazyk milšie a milšie. Vlastne teraz už môžem povedať, že sa mi fínčina veľmi páči a znie mi úžasne a chcem sa ju naučiť. Preto, lebo sa chcem viac priblížiť k ľuďom, ktorých som tu spoznala.

Slováci o sebe zvyknú tvrdiť, že sú priateľskí a milí. Neviem, čo o sebe zvyknú tvrdiť Fíni, ale podľa mňa sú tiež priateľskí a milí. Ale úplne iní ako Slováci :D. Fíni majú svoju škrupinku, vďaka ktorej navonok vyzerajú, že nemajú o vás záujem, že sú pre vás úplne cudzí a tvária sa, že „tu nie sú“. A už vôbec o vás nevedia a absolútne nemajú záujem spoznať niekoho nového. Predpokladali by ste teda, že keď sa im prihovoríte, iba rýchlo niečo z povinnosti odpovedia a zase zmĺknu. A podľa možností sa čo najrýchlejšie stratia. Ale predtým vám ešte stihnú dať najavo, že ich obťažujete. Lenže... Ono to vôbec nie je tak. Keď sa im prihovoríte, tak ako prvé sa hneď usmejú (prvé nečakané prekvapenie, Fíni sa fakt stále na vás doširoka usmievajú, ak sa im prihovoríte) a hneď prejavia o vás záujem a odpovedia vám veľmi milo a priateľsky s tým, že čakajú, že budete v konverzácii pokračovať. A vidíte, že im to vôbec nie je na obtiaž, práve naopak, teší ich to. Z mojej skúsenosti (ak sa mesačná skúsenosť jedného človeka dá považovať za relevantnú :) ) môžem povedať, že som tu stretla iba priateľských a veľmi slušných ľudí. Zvyčajne sa vedia dobre správať. Vždy sa na vás usmievajú a snažia sa s vami jednať tak, aby vám buď pomohli, poradili alebo odpovedali čo najlepšie na to, čo sa ich pýtate. A to nehovorím o nekonečnej trpezlivosti mojich fínskych priateľov, ktorí mi neúnavne s úsmevom na tvári (ktovie, čo si myslia v skutočnosti :D) prekladajú a čítajú všetok fínsky text, ktorý mi práve padne do oka.

Ľudia tu na mňa pôsobia krásne. Keď už hovorím o kráse, tak ide tak o vnútornú ako aj vonkajšiu krásu. Predtým, ako som sem išla, som z internetu vyčítala, že Fíni by nemali byť moc pekní. Neviem, kto si to myslí, ale keď chodím po meste, po obchodoch, po škole, tak musím povedať, že Fínov považujem za veľmi dobre vyzerajúci národ. Niečím sú veľmi pekní. A to tak ženy, ako aj muži. Veľmi rada sa na ľudí tu pozerám. Vo väčšine prípadov majú blond vlasy. Niekedy až také svetlé, že sú takmer biele, je to veľmi roztomilé :D, napríklad keď u holiča vidíte takú bielovlasú rodinku, čo sa prišla dať ostrihať. Väčšinou je to však taká stredná blond farba. Majú modré alebo hnedé oči. Majú pekný tvar tváre, muži majú často výraznejšiu spodnú časť tváre, ženy majú krásne jemné črty. Zvyčajne tu ľudia vyzerajú tak nejak „vznešene“, ale neviem, prečo tak na mňa pôsobia. Možno je to vzhľadom, možno je to tým, čo z nich vyžaruje. Proste sa mi páčia a rada sa s nimi stretávam. Cítim sa medzi nimi veľmi dobre.

Mnohokrát mi napadnú moje skúsenosti s ľuďmi v Londýne. Mám na mysli s domorodými Britmi, ktorých som tam stretla. Rozdiel, ktorý pozorujem, však môže byť spôsobený aj tým, že Londýn je hlavné mesto a Lahti nie, hlavné mesto má zvyčajne svoje špecifiká. Každopádne rozdiely sú veľmi výrazné. V Londýne vám domorodý Brit takmer vždy dával najavo, že ste iba jeden z tisícov imigrantov, ktorý prišiel využívať ich úžasný systém a oberať ich o pracovné miesta a iné výhody (pričom napríklad univerzity sú neskutočne drahé). Úplne zdesenie v ich tvári ste mohli vidieť po tom, čo ste sa im priznali, že by ste v Británii radi zostali žiť natrvalo. A vlastne ste vždy videli, že vy predsa nemôžete dosahovať ich úroveň a vlastne nemajú dôvod, aby ste ich zaujímali ako skutoční priatelia. Tu, vo Fínsku, sa mi to nestalo ešte ani raz. Do Fínska prídete, dostanete od nich vzdelanie zadarmo (prečo to robia???) a ich teší, že vás môžu spoznať, že vás môžu učiť svoj jazyk, že vám môžu zblízka ukázať svoj život a kultúru. Dokonca vidíte, že ich teší, ak poviete, že by ste tu možno radi zostali žiť aj po tom, čo skončíte školu. A nikto vás odtiaľto nevyháňa. Nikdy som nepocítila, že nie som dosť dobrá, lebo nie som Fínka. Nikto si tu od vás nedrží odstup a nepozerá sa na vás zhora. Nikto vás nevyčleňuje. Doteraz som sa nestretla s národom, ktorý by mal vyššiu úroveň ako Fíni.  

Vlastne, ak chcete vedieť, ako sa tu cítim, pustite si toto video. Akoby vás mal niekto bezdôvodne rád.

Click here to watch this video - Kliknite sem pre zobrazenie videa