Je to ako počítačová hra. Začala som hrať na Vianoce, keď som „dostala nápad“. Do
ďalšieho levelu som sa dostala v januári, keď som sa
prihlásila a dala preložiť, overiť a poslať všetky papiere.
Ďalší level apríl, prijímačky vo Varšave. Koniec mája a výsledky. August odchod. Aktuálny level by mal trvať 3,5 roka.
...
Dnes nám začali týždňové prázdniny.
Jesenné prázdniny, ktoré majú všetky regióny Fínska v niektorom z 3 po
sebe nasledujúcich týždňov. My sme poslední. To som mala vždy najradšej :). Prázdniny sa tu vzťahujú na základné,
stredné, ale aj vysoké školy. Nemohli prísť v lepšom čase. Mám totiž pocit,
akoby som chcela túto hru „save-núť“ a na čas ju úplne pustiť z hlavy. Je
to tu všetko super. Našla som tu ľudí, ktorých mám fakt rada a chcem, aby zostali
súčasťou môjho života. Našla som tu zmysluplné informácie, ktoré ma veľmi bavia, zaujímajú a chcem ich získať.
Už viem, že informácie sú jedna z najhodnotnejších vecí, ktoré vám niekto
môže dať. Vážim si toho, že mi ich niekto dáva, viac ako kedykoľvek predtým. Život
je tu pekný. Nenudím sa, necítim sa sama, ak by som mala v tejto chvíli
povedať, čo mi chýba (nie kto!), tak poviem, že skutočne nič. A predsa mám
pocit, že chcem túto „hru“ minimálne vypnúť. Možno sa mi zdá, že to prestáva
byť iba hra. Bolo niečo iné ísť do Londýna s tým, že je iba na mne, čo tam
budem robiť a ako a s kým sa budem baviť. Bola som nezávislá. Mohla
som sa rozhodovať. Teraz mám pocit, že som niekde, kam by som mala zapadnúť,
stať sa súčasťou niečoho, čo bolo iba pred pár týždňami pre mňa úplne cudzie. Všetko
je veľmi rýchle a intenzívne a ja som s tým vôbec nepočítala. Pritom
je mi jasné, že fakticky sa môžem takisto kedykoľvek zdvihnúť a odísť.
Očakávala som, že môj život tu bude prebiehať
tak trochu v medzinárodnej izolácii. To znamená, že sa budem dorozumievať
iba anglicky a budem iba medzi ľuďmi, ktorí sú takisto cudzinci v tejto
krajine. Občas asi stretnem nejakého Fína, ale budem ho vnímať iba ako „prostredie“.
Zostanem cudzinec. V skutočnosti to je tak, že sa ma tu zo všetkých strán snažia
začleňovať do fínskej spoločnosti. Mám pocit, že by som si od toho dala asi na
chvíľu pauzu. Sú to také detaily, ako napríklad včera, sedím na fínskom kurze
Logistiikka medzi fínskymi študentmi, učiteľ prednáša celý výklad iba po fínsky,
na projektore je k tomu premietaná powerpointová prezentácia vo fínčine, tak
si cez mobil pod lavicou posielam správy s kamarátkou na Slovensku tak,
aby to nebolo príliš nápadné, načo mi učiteľ povie – po fínsky – že mám ten
mobil odložiť. :-o Večer potom sa stretnem s Fínmi, bola to úplne skvelá
večera, všetci sú neskutočne milí a sympatickí, rada ich opäť vidím, ale
celý večer sa bavia po fínsky a hoci občas niečo rozumiem, mám pocit, že
by som mala rozumieť viac a zapadnúť.
Počasie je tu stále pekné, moc krásna, slnečná jeseň
Vraj Fíni neradi komunikujú – tak prečo sa
mi už niekoľkokrát stalo, že sa mi ktosi neznámy prihovorí? A zvyčajne na
takom mieste, odkiaľ nemám možnosť uniknúť... Buď pri pokladni v supermarkete
alebo keď čakám aj s bicyklom na zelenú na prechode (mám jeden prechod v centre,
na ktorom sa mi ľudia veľmi radi prihovárajú... asi zmením trasu do školy...).
Vždy sa iba usmievam a želám si, aby to, čo hovoria, nebola otázka.
Nechcem ich sklamať, zvyčajne sa tvária totiž veľmi priateľsky a určite mi
hovoria niečo úžasne vtipné a duchaplné. A majú z toho takú radosť, že nemám srdce im ju pokaziť. Ale po fínsky a ja nerozumiem.
Mám bojový plán. Mala by som ísť von s niekým
zo Slovenska a zabudnúť na chvíľu, kde som. ...snáď si Martin zo Zvolena,
čo prišiel do Lahti na pol roka študovať niečo s drevom, na mňa nájde čas
:D
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára