Moja fínska rodina

V niektorom z predchádzajúcich bodov som spomenula, že som sa prihlásila do programu Friendship Family Programme. Znamená to toľko, že na základe vašej prihlášky vám univerzita nájde rodinu, ktorá má záujem spoznať nejakého toho medzinárodného študenta, ktorý zablúdil do fínskych univerzitných vôd. A s potešením som zistila, že aj mňa by ktosi rád spoznal :).

S mojou fínskou rodinou som sa prvý raz stretla jedného pekného studeného tmavého fínskeho popoludnia v univerzitnej kaviarni. Čakali tu na mňa až traja členovia rodiny, čo ma veľmi potešilo hneď na úvod. Musím povedať, že ak by som mala možnosť vybrať si rodinu ja, tak by som si vybrala práve túto. Stretla som sa teda s mamou rodiny a s dvomi deťmi. Chlapec má 17 a dievča 16. Okrem toho majú ešte malú 9-ročnú sestru, ktorá však mala teplotu, a tak na naše prvé stretnutie prísť nemohla. Naše prvé stretnutie trvalo asi dve hodiny. Rozobrali sme všetko možné, od rodiny, cez školu až po rivalitu medzi Slovenskom a Českom a medzi Fínskom a Švédskom :D. Asi nemusím ani hovoriť, že som sa cítila veľmi dobre. Dohodli sme sa hneď na ďalšom stretnutí ešte v ten istý týždeň. Aby som totiž niečo viac prezradila, tak chlapec hrá hokej za klub Pelicans Lahti za 18-ročných juniorov. Je brankár. A dosť dobrý, keďže je tímová jednotka. Rád by hral hokej profesionálne a už má aj predstavu, čo by asi mal robiť v najbližších rokoch, do ktorej krajiny by mal „čoskoro“ odísť (dobre tipujete Ameriku) a ako by to tam celé malo vyzerať. Je to úžasné, ak si niekto v 17 rokoch dokáže plánovať svoj život na najbližších pár rokov s tým, že to ovplyvní celú jeho budúcnosť. Všetko je to iba v jeho rukách a myslím, že je mu to jasné. Mám dojem, že mnoho ľudí sa do tohto štádia nedostane za celý život. Veľmi mu fandím a fakt dúfam, že to dotiahne ďaleko.

Ešte by som rada spomenula záľuby mladej slečny. Má rada hudbu a hrá na gitaru. Chcela by hrať v kapele a študovať hudbu. Plus chodí venčiť psíky, to je ako brigáda. Doma žiadne zvieratká nechovajú. Okrem toho má rada anime produkciu a pastelové farby :).

Najbližšie sme sa teda opäť stretli v nedeľu na hokeji. Spoznala som konečne aj malú sestru, je to taký malý rodinný boss :D, všetci ju majú strašne radi a je to skutočne anjelik. Začala tento rok chodiť na kurzy hry na husle a tancovať hip-hop. Niekedy v decembri by mali mať aj tanečné vystúpenie, určite sa chcem zúčastniť. Tento rok sa začala učiť po anglicky. Vie však hovoriť dosť dobre a rozumie veľa, pretože hráva počítačové hry. Je veľmi šikovná. Dostala som od nej dokonca darček. Vyrobila mi dva gumičkové náramky. Jeden je vo farbách klubu Pelicans Lahti. Druhý je v slovenských farbách, ktoré si zistila na internete pomocou googlu. 

Darček

Toto ma veľmi potešilo, bolo to od nej veľmi pekné a nečakala by som to od niekoho, kto má 9 rokov. Ďalej som sa stretla s otcom tohto dievčatka a potom s rodičmi mamy, teda so starými rodičmi detí. Všetci veľmi milí. Také rodinné popoludnie pri hokeji. Zápas však Pelikáni prehrali. No nič, nemôže byť všetko dokonalé.

Hokejové nádeje, ktoré nám to v najbližších rokoch na MS asi dosť natrú

Po hokeji sme išli do reštaurácie mama a všetky tri deti a ja. Museli sme však počkať na brankára, ktorý potreboval nejaký čas na sprchu a podobne. Tak sme sa potulovali zatiaľ bez neho po nákupnom centre. Skoro ako na Slovensku :). Nedeľa, prechádzky po nákupnom centre, len tie ceny oblečenia a topánok tak trojnásobné :D. Potom sme išli do reštaurácie. Brankár za nami po čase prišiel a netváril sa vôbec veselo. Nuž, aj prehry musia byť. V reštaurácii sme strávili opäť veľa času, veľmi dobre sme sa rozprávali a jedlo bolo úúúúúúžasné. Len tie ceny opäť. Jedna porcia neišla pod 15 eur. Ale doteraz, hoci je to už týždeň, cítim tú chuť a vôňu, mmmmm. Skvelé!

Dozvedela som sa, že učiteľ mladšej zo sestier by bol rád, ak by som bola ochotná prísť do školy za deťmi a porozprávala niečo o živote na Slovensku. Veľmi rada som súhlasila. Už teraz však premýšľam, čo také im porozprávam, aby som im nespôsobila traumu :D. Ale nie, zas také zlé to na Slovensku nie je. Len by sa mi tu zišli nejaké slovenské sladkosti pre nich.

Veľmi ma potešila aj ďalšia vec – bola som pozvaná stráviť vianočné prázdniny s rodinou k starým rodičom, ktorých sme stretli na štadióne. Žijú v Laponsku. Opäť mi nezostalo nič iné ako s nadšením túto ponuku prijať. Takže asi nakoniec na Vianoce sama nebudem a naviac dostanem možnosť spoznať zaujímavú časť Fínska a lepšie spoznať členov rodiny a ich život. Naviac sme sa rozprávali o tom, že na Vianoce môžeme u nich spolu piecť vianočné koláčiky. Už teraz sa teším! Určite urobím linecké pečivo a čo ešte, to si musím premyslieť podľa toho, aké suroviny sa mi podarí násjť.

Mám pocit, že je to MOJA fínska rodina. A som za to vďačná :).