Dovi :)

Deň pred odchodom do Fínska som, samozrejme, nemohla zaspať. Od nervozity. A aj od toho, že všetci moji kamaráti a rodina si po 22-hej našli konečne čas sami pre seba, sadli si k počítačom a, samozrejme, začali mi posielať správy všetkými komunikačnými kanálmi, ktoré mám v mobile nastavené. Najskôr som to ešte čítala, potom som vypla zvuky. A niekedy potom som aj zaspala. Ale veľmi ma to tešilo, že na mňa tak všetci pred odchodom myslia. Dočítala som si ráno po prebudení :). Čiže okolo pol piatej, keďže nervozita pred odchodom... Jaj, a aby som nezabudla, niekedy v noci, keď už som spala, mi zrazu ktosi vtrhol do izby a začal ma objímať, došlo mi to, že to je moja milovaná spolubývajúca, moje Romčitko, ale fakt si nepamätám, čo sme si povedali. Ale potešilo ma to. Hneď na to som zase zaspala.

Na letisko do Viedne do Rakúska  som pôvodne mala ísť autobusom, všetko som to mala vypočítané aj čo sa času týka. Ráno som si našla sms, že mám odvoz autom. No tak fajn, prečo nie. Tak sme naštartovali auto a išlo sa. Do Maďarska, ako sme čoskoro na šoférove prekvapenie a moje zdesenie zistili... Otočili sme to až v Rajke, keďže skôr sa nedalo, a ja už som v duchu začala organizovať záložný plán, ako sa dostanem do Fínska. Keďže let s najvyššou pravdepodobnosťou nestihnem. Ale stihla som. Ja tieto adrenalínové športy inak moc nemusím...

Podľa pôvodného plánu až teraz mala nastať prvá adrenalínová skúsenosť. Váženie batožiny. Najvyššia povolená hmotnosť 23,0 kg. Hmotnosť mojej batožiny som sledovala na váhe s tlakom 170 na 120, lebo som nevedela, čo také by som z kufra vyhodila. Spokojná sama so sebou som nakoniec na displeji uvidela 23,0 kg presne a zhodnotila som to tak, že sa proste viem zbaliť :).

Počas čakania na odovzdanie batožiny som pomohla jednej pani, Slovenke, ktorá cestovala na dovolenku tiež do Helsínk, urobiť check-in v blízkom automate. Tak som ju nacheckinovala ja. To som ešte nevedela, akú dôležitú úlohu táto pani zohrá na mojej ceste do Lahti. Brala som to ako uzavretú vec.

Pri lúčení sa s mojim doprovodom som neplakala a bola som na seba strašne hrdá za to. Môj doprovod bol sklamaný. Nedá sa vyhovieť všetkým :).

Pred odletom na letisku vo Viedni

Na gate C39 som sa stretla opäť s tou pani zo Slovenska. Tak sme pokecali. Ona išla na dovolenku do Helsínk na 2 hodiny. Odtiaľ potom trajektom do Estónska a týchto krajín, lebo ona s mužom a ďalší pár boli odviezť syna toho ďalšieho páru na polročný študijný pobyt Erasmus do druhého najväčšieho mesta Estónska, názov už zas neviem. Tiež ide študovať IT. A do Helsínk letela iba preto, lebo už nenašla lacnú letenku do Estónska. A do Helsínk ju prišiel čakať aj zvyšok posádky z Estónska. Aby ju hneď trajektom zobrali do Estónska. Jednoduché...

Príchod k bráne

Pomerne hladko sme sa nalodili do lietadla a ja som si uvedomila, že vlastne okrem odovzdávania batožiny sa vlastne nikto nezaujímal o môj cestovný doklad alebo ID kartu. Takže vlastne namiesto mňa mohol odcestovať ktokoľvek iný. Napríklad môj doprovod.

Prvá veta kapitána na palube lietadla ma príliš nepotešila, nakoľko som rozumela z celého toho rozvinutého súvetia iba posledné slovo – Helsinki. Minimálne cieľ cesty sme mali spoločný.

Skutočne som si pripustila, že asi fakt skončím vo Fínsku, až keď sa lietadlo odlepilo od zeme a už nebolo cesty späť. Bol to divný pocit. Celé mesiace o tom intenzívne premýšľate a o pár hodín sa to má stať skutočnosťou.

Krátko po zahájení letu zahájili letušky roznos jedál. Milá letuška mi ponúkla sendvič zo soba alebo z tuniaka. Tak som sa ako vegetariánka poďakovala a vypýtala som si čierny čaj. Začalo mi byť jasné, kam to letím. Tým viac, keď chlapík sediaci vedľa mňa nevedel, čo je to reindeer, na čo mu to letuška vysvetlila slovami, že to je zviera Santa Clausa. Tak už som bola jasná...

Cesta bola super, najskôr sme leteli ponad Slovensko a ja som išla skoro ako domov do Trenčína po D1-tke. Videla som Bratislavu, Trnavu, Nitru a zrejme aj ten Trenčín.  Za pár minút, nie ako autom. Potom som v Poľsku videla Varšavu a spomenula som si, ako som tam robila prijímačky, ako mi tam bolo zima a aká som bola vtedy chorá. A pýtala som sa samej seba, či mi to bolo treba.

Ako sme sa blížili k cieľu, začala som z okna netrpezlivo vyzerať, „kedy tam už budeme“. A zrazu som uvidela malé roztrúsené ostrovčeky pevniny, hovorím si, takto na mapách vyzerá Fínsko, ja som tu... Však ja si na to zvyknem... Ale zrazu som videla niečo, o čom som doteraz vždy iba snívala. Toto som ešte nezažila. Teda už hej :).

Prvý raz vidím Fínsko :))

Po pristání som zistila, že pani zo Slovenska pôjde tým istým autobusom ako ja na tú istú železničnú stanicu ako ja, kde ju čakal muž, ktorý mi pomohol s ťažkým kufrom do haly, poradil, ako si kúpiť lístok (už to vypozoroval za ten čas, čo tam čakal) a ešte mi kufor nakoniec aj naložil priamo do vlaku. Rozlúčili sme sa a dohodli sme sa, že Marike (pani zo Slovenska) určite napíšem e-mail, už sa tak stalo, čakám teraz na odpoveď.

Cestou vlakom som sa cítila zvláštne. Bol to regionálny vlak, akým som chodila po bratislavskom regióne, spomenula som si, ako som sa takým dlhý čas vozila po hodonínskom regióne, len tu boli všetci cudzinci, spravidla Fíni. Fakt sú skoro všetci blonďaví, to mi udrelo do očí ešte v Helsinkách. Okrem toho, že vo Fínsku majú tiež Lidl :).

Posledná dôležitá vec z cesty do nového domova bolo to, že vo vlaku sprievodca chodí pomedzi ľudí a iba tí cestujúci, ktorí si ešte nekúpili lístok, ho zavolajú, aby si ho kúpili (lístok... tipujem, že fínsky sprievodca je určite nepodplatiteľný...). Takže tam v podstate nikto nekontroluje, či máte lístok alebo cestujete na čierno. Sila.

Príchod do Lahti a cesta na intrák prebehli v pohode, večer som si kúpila od jednej Rusky bicykel, druhá Ruska mi požičala nafukovací matrac a s treťou Ruskou bývam. Je to tu samý Rus(ka) alebo Vietnamec.

Okrem iného už som si bola kúpiť posteľ, matrac, nočný stolík, toto mi dovezú až vo štvrtok týždeň po príchode, ale v Jysku som si nakúpila vankúš a obliečky a plachtu na posteľ. Zatiaľ teda bojové podmienky, ale to sa spraví časom.

Hilton *****

V skrini som našla zabudnutú prikrývku :). Potešilo.

Nafukovací matrac som sa naučila „zaštupľovať“ až na štvrtý deň, dovtedy som ho pravidelne dofukovala, v priemere dva razy za noc, ked som sa zobudila na zemi, a veľakrát cez deň.

Zajtra ma čaká prvý školský deň. Ale o tom neskôr :).