"party party"

17. september bol deň, ktorý bol niektorými študentami dlho očakávaný, nakoľko sa konala najväčšia univerzitná party roka. Nazýva sa The Freshmen party a vždy sa týka nejakej témy. Tohtoročná téma bola Džungľa. Ešte pre úplnosť uvediem, že študentské dni na party sú v stredu. Celá univerzita mala v tento deň voľno, keďže zároveň prebiehal športový deň. Okrem našej skupiny BIT14, ktorá mala fínčinu. Fínčine budem venovať osobitný článok, pretože jej začína byť už tak moc, že mám pocit, že na mňa o chvíľu vyskočí aj z chladničky.

Oneskorene sme teda prišli do baru, kde sme si kúpili lístky, aby sme mohli vytvoriť tím 8 ľudí a začať súťažiť. Súťaže prebiehali v jednotlivých baroch a kluboch po meste. V každom na vás čakala nejaká úloha. Psychicky som ťažko niesla predstavu, že v priebehu 2 týždňov už tretí raz podobná aktivita.  Ako prvú úlohu sme v prvej krčme dostali zahrať celý film Jurský park v priebehu 15 sekúnd. Zopár výkrikov, štyri mŕtvoly, dostali sme 4 body z 5. Na ďalšom stanovisku sme si mali pomaľovať tváre za 30 sekúnd a potom som sa rozhodla, že ja prídem radšej až večer na afterparty :D. Po meste v tento deň chodilo množstvo tímov tvorených doobliekanými a pomaľovanými študentami. Ale mesto Lahti vyzeralo na to pomerne zvyknuté. Na to, aké malé je (100 tisíc obyvateľov), si tu fakt môžete robiť, čo chcete, a nikoho to netrápi.

Afterparty sa konala v klube Tivoli, asi najlepší v meste. Má 3 poschodia. Podaktorí boli o desiatej už pomerne slušne vyriešení. Tommi vypil dovtedy 13 drinkov (samozrejme rôznych, pretože miešať je základ). Hovoril, že už čosi začína cítiť... (mimochodom ja som z neho cítila ešte aj na druhý deň popoludní :D). Všetci sme sa lepili na podlahu, nakoľko miera netrafenia pohára na stôl bola dosť vysoká a ja som iba priame zásahy pivom absolvovala asi tri. Na parkete bolo tak plno, že ste sa nielen lepili na podlahu ale aj na všetkých okolo seba. Napriek všetkým uvedeným lákadlám som už okolo polnoci pomýšľala na odchod domov. A tak som skončila radšej pri bare. A koho som nestretla – skutočného Slováka :). Prišiel do Lahti pred týždňom, študuje niečo s drevom a prišiel na výmenný pobyt do februára budúceho roka. Okrem neho som stretla aj mnoho ľudí, s ktorými sa už poznám, a musím teda uznať, že všetky tie lamkazingy a furiousy a iné privítacie akcie priniesli ovocie – poznáme sa.

Celú situáciu zachránilo to, že som stretla Tommiho kamaráta Joonasa aj s jeho kamarátom Markusom. Rozhodli sme sa my traja, že ideme opäť do thajského baru na shoty po 2,50. Môj fakt veľmi obľúbený bar. Konečne sme sa na chvíľu počuli a dozvedela som sa niečo zaujímavé. Všimla som si, že na facebooku má veľa fínskych chalanov obrázky vo vojenskom. Najskôr som si myslela, že iba machrujú ako my na Slovensku, keď sa vyberieme na paintball. A nie nie. Oni vo Fínsku fakt chodia na vojnu. Zaujal ma ich postoj k tomu. Obaja, Markus aj Joonas, už to majú za sebou. Boli na vojne 6 mesiacov. Obaja sú z Lahti a obaja boli neďaleko Lahti. Vysvetlili mi, že pre nich vo Fínsku je úplne normálne ísť na vojnu. Mala som z nich dojem, že to schvaľujú a sú presvedčení o tom, že je to správna vec. A keď sa tomu niekto chce vyhnúť alebo vojnu neabsolvuje, je považovaný za loosera. Zaujímavé. Inak normálni chalani... :D

Keďže thajský bar o chvíľu zatvárali (my si to vždy vieme správne načasovať...), vrátili sme sa do Tivoli. Prešli sme všetky poschodia a na druhom sme zostali tancovať. Odohrala sa pomerne srandovná scénka. Markus vyzerá ako maximálne slušný typ chalana, taký ten inteligentný. Ako sme tancovali, niekto doňho trošku drgol, on mu to trošku vrátil, ten doňho drgol trošku viac, on mu to trošku viac vrátil a tak ďalej, a potom už nič :D. A všetci boli spokojní, akí boli zlí :D. Ako mi bolo dodatočne vysvetlené, to, čo sa odohralo, je úúúplne normálne a musí to proste byť. Niečo ako národná zvyklosť. Popostrkovať sa na diskotéke. Prečo nie :D.

O pol štvrtej sme vyliezli z klubu von, lebo už zatvárali. Vonku bolo plno ľudí a ja som si všimla policajnú dodávku parkujúcu neďaleko. Zrazu niekto z tých ľudí zamieril k dodávke, niečo policajtovi na mieste šoféra povedal, a po chvíli odišiel. Chalani sa začali smiať. Pýtam sa ich, prečo. Vysvetlili mi, že vo Fínsku si ľudia robia z policajtov srandu tým spôsobom, že prídu k nim a vypýtajú si od nich zemiaky s klobásami. :D A policajti sa buď zasmejú alebo vás zavrú. A to asi naozaj, lebo keď som sa k tomu autu pohla, tak sa ma snažili zastaviť. Trochu.

Keďže bolo už takmer ráno, neišla som spať a do rána sme sa rozprávali.

O ôsmej som prišla domov pre bicykel a išla som do školy. Mali sme fínsku prednášku v aule spolu s našimi Fínmi z Technologickej fakulty. Boli sme v úbohom počte a niektorí aj v úbohom stave. Prednášku viedla Marja, naša zlatá Minna sedela vzadu a počúvala. Marja viedla hodinu a pol trvajúcu prednášku po fínsky, keď sa zrazu celkom jasne a zreteľne v tom prúde neznámych slov ozvalo ”Lenka” a prúd neznámych slov pokračoval. Chytilo ma prvé štádium paniky a zmätene som sa obzerala okolo seba na mojich Vietnamcov, Vietnamci sa iba usmievali na mňa a tiež zmätene pozerali. Našťastie Minna Marju po chvíli prerušila a povedala, že to vysvetlí, že Marja použila v rámci výkladu jeden príklad, ktorý som ja povedala na našej anglickej hodine v utorok. Odľahlo mi. Už som si myslela, že niečo musím robiť :D. Ku koncu prednášky sme dostali kolovať vedierko s naoberanými čerstvými slivkami a papierovými vreckovkami na kôstky. Vraj sa máme ponúknuť a poslať ďalej.

Následne nás čakala práca v našich úžasných 7 členných tímoch. Z nášho sme boli prítomní iba traja. Neuveríte, ale ja a dvaja blonďáci :D (ak by som chcela mať narážky na to, ako Fíni najčastejšie identifikujú neprítomnú osobu, o ktorej hovoria). Vybrali sme si firmu,  v ktorej chceme realizovať náš celoročný projekt, našli sme si vhodnú kontaktnú osobu, napísali sme mu e-mail a poslali. Teraz čakáme na odpoveď. Stále platí, že môj tím považujem za skvelý.

Krátko pred skončením tohto bloku sa ozval Tommi a išli sme na obed. Po obede ma zobral do skúšobne, v ktorej skúša kapela, kde hrá. Bolo to zaujímavé. Išli sme do budovy nie príliš vzdialenej od školy. V nej sme išli dole schodami do podzemia,  kde boli dlhé biele chodby a strašne veľa bielych dverí. Ako som sa dozvedela od Tommiho, tak je tam veľa kapiel ako majú oni, a všetky chodia skúšať. Ich miestnosť je taká priemerne veľká obývačka. Po zemi plno kobercov, koberce aj na strope a po stenách. Čím viac handier, tým lepšie. Vysvetlil mi, že to je kvôli dobrej akustike. V miestnosti boli klávesy, bubny, štyri veľké reproduktory, dva mikrofóny a pomerne veľký neporiadok, ale taký tvorivo-pracovný. O dva týždne by z toho mali vyliezť prvé pracovné nahrávky a mám sľúbené, že sa to ku mne dostane. Už sa veľmi teším. Skúšala som si tresknúť do bubnov. Chcela som, aby niečo odbubnoval Tommi, ale zostal verný svojmu fínskemu imidžu a jednoducho ”no”. Howgh.